Sociálna pomoc Niečo na úvod... Niečo o opustených deťoch

Pravidelné aktivity:

Herňa MC MaMaTaTaJa:

otvorená:

DOPOLUDNIA

po: 10,30 -12,00
utorok - piatok: 9,00 -12,00

POPOLUDNÍ

streda, štvrtok: 16,00 - 18,00


Pravidelné aktivity:

pondelok: 9,00-10,30

MODLITBY MATIEK

štvrtok: 10,00 hod.

TANEČNÍČEK s Mirkou

 

adresa:

budova Denného centra

Kollárová 1/A, Pezinok

mamatataja@pezinskerodiny.sk

0911 668 033

 

Modlitby matiek:

pondelok: 9,00 hod.

MC MaMaTaTaJa

Zuzana Lempochnerová

0905 472 075

 

štvrtok: 20,30 hod.

MC MaMaTaJa

Martina Nociarová

0905 704 003

 

Modlitby otcov:

streda: 21,00 hod.

MC MaMaTaJa

Roman Sabadoš

0907 206 694


Designed by:
SiteGround web hosting Joomla Templates
Niečo o opustených deťoch Tlačiť E-mail

opustenedetiDetský domov. Veľa postelí v jednej spálni. Veľká jedáleň s ozvenou. Raňajky, obed, večera vždy v ten istý čas. Výchovný plán. Časový režim. Všetko je všetkých.
Slová „mama“
a „otec“ nemajú adresáta. Aký majú obsah? Ako sa mama a otec správajú? Čo robia? Ako vyzerajú?
Je
„teta denná“ a „teta nočná“. Teta nemá čas kŕmiť dieťa v náručí, pretože ich má veľa - napríklad aj desať. Pohladenia a telesný kontakt treba rozdeliť medzi deti v celej skupine. Otcova náruč? O nej môžu len snívať. Muži pracujú v domovoch len výnimočne.
Detí, ktoré vyrastajú v takomto prostredí, je na Slovensku niekoľko tisíc. Najčastejšie sú v detských domovoch (ďalej DeD), diagnostických centrách, špeciálnych školách, internátnych a iných inštitúciách.
Pracovníci týchto zariadení sa snažia zväčša s veľkým nasadením napĺnať potreby opustených detí. V materiálnej oblasti sa im to darí. Ani pri maximálnom úsilí im však niektoré potreby zákonite nie sú schopní naplniť. Prečo?


Mýty o adopcii

Je pravda odveká, že keď človek niečomu presne nerozumie, keď isté veci, javy, stavy nevie vysvetliť, zavolá si na pomoc mýtus. Najčastejšie mu jeden nestačí. Hneď toľko si ich vyfabuluje, až mu je všetulinko to, čo predtým bolo tajomné a nepochopiteľné, jasné. Hoci človek možno niekde v hĺbke duše tuší, že vďaka povedačkám pochopil veci iba naoko, či povrchne, ťažko sa mýtu zbavuje. Podujmeme sa teraz rozbúrať mýty o adopcii tak opatrne, aby aj bez nich bolo všetko zrejmé, a najmä pravdivé.


Povráva sa, že na adopciu sa dlho čaká. Čo je to dlho? Deväť mesiacov? Toľko sa čaká aj na narodenie dieťaťa z bruška. Vybavovanie papierov potrebných k osvojeniu len naozaj výnimočne trvá dlhšie ako tehotenstvo. Napokon, dôležité veci neslobodno uponáhľať a adopcia je veru vážna vec. Treba sa poriadne pripraviť. Keď už však má žiadateľ o adopciu všetky formálne náležitosti splnené, dieťa si môže okamžite vziať, sú ich plné domovy. Ak budúci rodičia na dieťa čakajú, to svedčí jednoznačne o tom, že si vyberajú, nevedia sa rozhodnúť. Keď niekto neoblomne nástojí na tom, aby si adoptoval novorodeniatko s bielunkou pokožkou, žltými vláskami, modrými očami a prejavmi geniality, potom naozaj musí byť trpezlivý, lebo bude čakať mesiace, pravdepodobne celé, dlhé roky.


Prvý mýtus akoby plynulo prechádzal do druhého.

Povráva sa, že detí do adopcie je málo, keď sa tak dlho na dieťatko čaká. Pravda je však iná. Detí do adopcie i pestúnstva je výrazne, výrazne viac ako žiadateľov. Stovky detí v inštitucionálnej starostlivosti sú právne voľné a mohli by ísť hneď do rodiny. Je tu však háčik, či skôr hák: Tie deti sú rómske, postihnuté, prípadne ide o súrodenecké skupinky.


Tretí mýtus znie zainteresovaným ako zlý žart. Povráva sa totiž, že deti sa majú v detských domovoch dobre. Určite nie. Hoci sú zabezpečené dobre po fyzickej stránke (majú dosť jedla, oblečenie, niektoré sa dostanú k moru, čo ešte stále nie je samozrejmosťou pre každú rodinu), chýba im trvalý vzťah s ľuďmi, ktorí by sa o ne starali, ktorí by s nimi žili nielen pracovný, ale aj súkromný život. Vzťah je pre dieťa rovnako dôležitý, ako naplnenie základných telesných potrieb. Prostredie detského domova je celkom nevhodné, neprirodzené miesto pre zdravý vývoj dieťaťa. Väčšina detí ním trpí. Ich prioritným záujmom je dostať sa odtiaľ preč. Keď príde do detského domova cudzí človek, vítajú ho otázkou: “Teta, ujo, prišli ste si pre mňa?”

Adoptované deti sú nevďačné. Veru, aj to sa povráva. Jestvuje však v skutočnosti čo i len jediný dôvod na vďačnosť? Veď predsa materinská či otcovská láska nemajú byť relatívne, nekladú podmienky, keď sú úprimné a hlboké. Očakávanie vďačnosti je neprimerané. Ak by bola motiváciou na splodenie či osvojenie dieťaťa vďačnosť, taký vzťah je vopred odkázaný na neúspech. Na celú vec, na vzťah, na prístup sa treba pozerať cez inú prizmu: Dieťa si neprivlastňujme, nie je náš podriadený majetok. Dávajme mu maximum a dôverujme svojej výchove, verme, že ju dieťa časom prijme, možno neskôr, až v dospelosti. Nejde predsa o vďačnosť či nevďačnosť, ale o rozdávanie a prijímanie lásky. O vyrovnaný, obojstranne obohacujúci vzťah.

Väčšina adoptovaných detí v puberte utečie a ide hľadať biologických rodičov. Jednoduchšie: ozve sa v nich volanie krvi. Každý mladý človek sa trápi v období dospievania s otázkami vlastnej identity, ak musí, tak aj otázkami svojho pôvodu. Netýka sa to iba adoptovaných či pestúnskych detí. Ide o rozhodujúce vývinové obdobie. Kvalita a hĺbka rozhodnutí, záverov a uvedomení si, ktoré mladý človek v tom čase prijme, ovplyvňuje celý jeho ďalší život. Cesty k dobrým rozhodnutiam bývajú neraz kľukaté. Preto v období puberty robiť uzávery, ako dopadla výchova, nie je šťastné. Počkajme radšej, až bude dieťa naozaj dospelé, najlepšie dovtedy, kým sa samo nestane rodičom.
V prípade opustených detí prijatých do náhradných rodín je vyššie spomenuté volanie krvi veľmi citlivá téma. Najlepším riešením je mu predchádzať. Úprimné rozhovory nezastierajúce pravdu sú účinným liekom a vyskúšanou prevenciou proti skratovým reakciám v období dospievania. (Viac o tom v brožúre Zvykáme si jeden na druhého, v kapitole Ako to vidí dieťa a s čím všetkým sa musí vyrovnať.)

Ak adoptované dieťa spraví niečo zlé, na vine je jeho minulosť. Môže to tak byť, ale aj nemusí. Nebuďme prirýchli v posudzovaní okolitých ľudí a javov. Napriek tomu, že deti v náhradných rodinách voľakedy stratili väzby s biologickými rodičmi a prežili zlé časy v domove bez hlbokého vzťahu, je ťažké posúdiť, či konkrétny negatívny prejav majú na svedomí gény, alebo deprivácia v minulosti, alebo výchova, alebo momentálna frustrácia.


ČO MOŽEME UROBIŤ PRE OPUSTENÉ DETI?

V roku 1950 pán Winniccott povedal, že neexistuje fenomén „dieťa”, môže existovať len fenomén “matka a dieťa”. Pod pojmom “matka” nerozumieme len žena - matka. Psychológovia hovoria o tzv. blízkej osobe, ktorá sa o dieťa stará, kde nie je podstatné pohlavie, vek či príbuzenský vzťah. Alebo inak, dieťa považuje za rodiča toho, kto sa o neho skutočne stará.
Takže, čo môžeme urobiť pre opustené deti? Môžeme im odniesť hračky, upiecť tortu, zaplatiť dovolenku pri mori... Iste ich tým na chvíľu potešíme. Ak však chceme riešiť ich skutočný problém, musíme vyriešiť ich stav opustenosti. Musíme tieto deti zbaviť pocitu opustenia.
Pre dieťa je dôležité vedieť, že mám ľudí, ktorí sú „moji ľudia”, ktorí ma milujú takého, aký som, od hlavy až po päty.
Pre dieťa je najdôležitejšie mať rodinu, mať svoj vlastný domov!
Ak opustenému dieťaťu poskytneme rodinu, ak mu pomôžeme rodinu nájsť alebo mu aspoň poskytneme zázemie v rodine, pomôžeme mu skutočne.
Pokiaľ o niečom takom uvažujete, v ďalšej časti sa dočítate, za akých podmienok a pravidiel je to možné.


PREHĽAD FORIEM NÁHRADNEJ STAROSTLIVOSTI V RODINE
alebo aké máme možnosti pomôcť opusteným deťom

V tejto časti sa budeme venovať opisu jednotlivých foriem NRS. Napriek tomu, že jazyk práva je strohý až “suchý”, nemôžeme sa mu vyhnúť. Ak niektorým pasážam nebudete rozumieť, majte prosím trpezlivosť a venujte im viacej času. Špecifické otázky môžete prekonzultovať na odbore sociálnych vecí Vášho okresného úradu alebo na vzadu uvedenej adrese.

Pojmy, ktoré budeme používať, nájdete vysvetlené v slovníčku na konci publikácie.

Adopcia (osvojenie)
( zákon č.94/1963 Zb., o rodine v znení neskorších predpisov)

Adopcia a osvojenie sú dva výrazy pre ten istý právny vzťah.
Pri adopcii prijímajú manželia alebo jednotlivec opustené dieťa a nadobúdajú k nemu rovnaké práva a povinnosti, akoby boli jeho biologickými rodičmi. Vzťah, ktorý medzi adotívnymi rodičmi a dieťaťom vzniká, má z právneho hľadiska rovnakú silu ako vzťah medzi biologickými rodičmi a vlastným dieťaťom – je to príbuzenský vzťah. Dieťa získava priezvisko nových rodičov. Adoptovať je možné len maloleté dieťa. O adopcii rozhoduje súd na základe návrhu žiadateľov o adopciu. Pred rozhodnutím musia uplynúť najmenej tri mesiace, počas ktorých sa žiadatelia o adopciu starajú o dieťa na vlastné náklady.
Adoptovať dieťa môžu manželia, manžel(ka) rodiča dieťaťa alebo jednotlivec.

V grafe sú uvedené dva typy adopcie:

  1. zrušiteľná adopcia, t.j. adopcia 1. stupňa, je starostlivosť, kde prechádzajú práva a povinnosti biologických rodičov na adoptívnych rodičov, ale v rodnom liste dieťaťa zostávajú uvedení pôvodní rodičia. Vzájomné práva medzi adoptovaným dieťaťom a pôvodnou rodinou adoptovaním zanikajú. Dieťa do jedného roku veku môže byť adoptované len zrušiteľne. Ak dieťa dosiahne vek jedného roku, súd rozhodne na návrh adoptívnych rodičov o nezrušiteľnej adopcii. Zrušiteľná adopcia môže byť z vážnych dôvodov zrušená súdom.
  2. nezrušiteľná adopcia, t.j. adopcia 2. stupňa sa od zrušiteľnej adopcie odlišuje tým, že adoptívni rodičia sú zapísaní do rodného listu dieťaťa namiesto pôvodných rodičov. Túto adopciu nie je možné zrušiť. Táto forma adopcie sa v praxi viac využíva.


Pestúnska starostlivosť
(zákon č. 265/1998 Z. z. o pestúnskej starostlivosti a o príspevkoch pestúnskej starostlivosti)

Pestúnska starostlivosť je forma štátom garantovanej, kontrolovanej a riadenej náhradnej rodinnej starostlivosti. Môže mať dlhodobý (počas celého detstva) aj krátkodobý charakter.
Štát zabezpečuje finančné príspevky pre pestúnov a deti (odmena pestúna, jednorazový a opakovaný príspevok na úhradu potrieb dieťaťa v PS – príspevky sú odvodzované od súm ustanovených pre účely štátnych sociálnych dávok a priebežne sa menia).
Pestúni majú právo zastupovať dieťa v bežných veciach. V prípade podstatných záležitostí (napr. plánovaný operačný zákrok) žiadajú súhlas zákonného zástupcu dieťaťa (biologický rodič, prípadne iná osoba, pokiaľ boli jeho práva zrušené alebo obmedzené), prípadne rozhodnutie za nich vydáva súd. Pestúni teda nie sú zákonnými zástupcami zvereného dieťaťa. Počas pestúnskej starostlivosti sa počíta so stykom s pôvodnými rodičmi, pokiaľ je to v prospech dieťaťa. Pokiaľ sa pestúni a biologickí rodičia nevedia dohodnúť, môže byť ich styk upravený rozhodnutím súdu.
Pestúnska starostlivosť vzniká rozhodnutím súdu na základe žiadosti manželov alebo jednotlivca a najbežnejšie zaniká uplynutím 18. roku veku dieťaťa. Pestúnska starostlivosť môže byť zrušená rozhodnutím súdu aj v priebehu jej trvania len z dôležitých dôvodov. Ak o zrušenie PS požiada pestún, súd tejto žiadosti vždy vyhovie.
Ak je dieťa zverované do pestúnskej starostlivosti vo veku, keď je schopné posúdiť jej obsah, súd zoberie do úvahy aj jeho vyjadrenie.
V praxi sa uplatňujú dva typy pestúnskej starostlivosti - individuálna a skupinová.
Individuálna prebieha v bežnom rodinnom prostredí.
Pestúnska starostlivosť sa realizuje aj v tzv. zariadeniach pestúnskej starostlivosti, ktoré zriaďovateľ zriadi v byte, alebo dome pestúna, alebo poskytne väčší byt či rodinný dom. Jeden z pestúnov je považovaný za zamestnanca – uzatvára zmluvu so zriaďovateľom a je platený. Rodina má hradenú časť výdavkov na chod domácnosti (nájom, inkaso).V takomto type starostlivosti sa počíta s minimálne štyrmi deťmi.
Treba dodať, že pestúnska starostlivosť sa síce z právneho hľadiska končí 18. rokom dieťaťa, ale ľudsky, psychicky a sociálne vytvorené vzťahy trvajú naďalej. Väčšina detí zostáva v pestúnskych rodinách aj po dovŕšení 18. roku veku. Počíta s tým aj právna úprava, ktorá priznáva nárok na príspevky až do 25. roku veku zverenca, pokiaľ je nezaopatrený, napríklad z dôvodu štúdia.
Ďalšími formami náhradnej rodinnej starostlivosti sú zverenie dieťaťa do výchovy inému občanovi ako rodičovi (§45 Zákona o rodine) a ustanovenie opatrovníka. Dôvodom pre ustanovenie opatrovníka sú okolnosti, keď rodičia zomreli, boli zbavení rodičovských práv alebo nemajú spôsobilosť k právnym úkonom, a teda nie je nikto, kto by dieťa zastupoval a spravoval jeho záležitosti. Opatrovníkom dieťaťa býva často príslušný úrad. Ak sa opatrovník o dieťa osobne stará a nahradzuje tým rodičov v plnej miere, vznikajú jemu aj dieťaťu nároky ako pri pestúnskej starostlivosti.


Profesionálna náhradná výchova v rodine
(Zákon č. 195/1998 Z. z.  v znení neskorších predpisov, §74; Vyhláška č. 198/1998
Zákon č. 279/1993 Z. z. o školských zariadeniach v znení neskorších predpisov)

Je to forma náhradnej výchovy, ktorá dáva možnosť dostať sa do rodinného prostredia aj tým deťom, ktoré z právneho hľadiska nie je možné adoptovať ani sa ich nepodarilo umiestniť do pestúnskej starostlivosti.
Poslaním tejto formy je poskytnúť prechodnú alebo dlhodobú starostlivosť dieťaťu s nariadenou ústavnou výchovou, ktoré je umiestnené v inštitúcii (detské domovy, špeciálne výchovné zariadenia, špeciálne internátne školy). Do profesionálnej náhradnej výchovy môžu byť jednej osobe zverené najviac 3 deti, pričom starostlivosť o 1 dieťa predstavuje polovičnú mzdu. Osoba profesionálne vykonávajúca profesionálnu náhradnú výchovu v rodine sa stáva zamestnancom príslušného zariadenia, v ktorom je dieťa umiestnené. Profesionálny rodič musí prejsť obdobným procesom posudzovania a prípravy, ako adoptívny alebo pestúnsky rodič, pričom sa sledujú osobné a osobnostné predpoklady.
V tomto type starostlivosti dostáva rodina finančné prostriedky na úhradu priamych nákladov zvereného dieťaťa vo výške, akú má k dispozícii príslušné zariadenie zo štátneho rozpočtu.
Táto forma náhradného rodičovstva bola u nás prvýkrát právne zakotvená v roku 1993
v Zákone o školských zariadeniach č. 279/93 a v praxi sa uplatňuje od roku 1996. Viaceré konkrétne informácie o tejto forme sa dozviete z brožúry “Profesionálny rodič alebo guľatá kocka”, ktorú vydalo Občianske združenie Návrat v roku 2000.


-------------------------------------------

V prípade starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, teda napríklad adopcie aj pestúnskej starostlivosti, má príslušná osoba (matka) nárok na poberanie materskej dovolenky až do tretieho roku veku zvereného dieťaťa.
V obidvoch formách má rodina nárok aj na rodičovské príspevky pre zverené deti.


Návštevné pobyty v rodine
(alebo ponuka zázemia pre staršie deti...)

Doteraz sme hovorili o zákonom opísaných formách náhradnej rodinnej starostlivosti a náhradnej výchovy.
Možno ste sa však už stretli s tým, že niektorí ľudia nemali deti adoptované, v pestúnskej starostlivosti či v profesionálnej výchove – a predsa si ich brávali domov na víkendy, sviatky alebo prázdniny.
Hneď v úvode však treba povedať, že na túto ponuku záujmu o deti existujú aj u odborníkov rôzne názory. Treba dať za pravdu tým, ktorí hovoria, že pre dieťa môžu byť zbytočne kruté návraty do domova po peknom víkende v rodine. Môžeme však súhlasiť aj s tým, že pre niektoré deti, ktoré nemajú inú možnosť stráviť čas v nejakej rodine, môžu byť aj tieto návštevy prínosom.
Pri tejto forme pomoci je dobré zachovať nasledujúce podmienky:
  • dlhodobosť a stabilita nejde o jednorazovú návštevu dieťaťa na Vianoce. Ponúknutý priestor v prostredí rodiny má byť pre dieťa stabilným útočiskom, kde sa môže stále vracať po dlhý čas.
  • pochopenie súvislostí spomínaná forma pomoci je vhodná len pre tie deti, ktoré sú schopné zvládnuť opakované návraty do DeD. Treba rešpektovať individuálne potreby dieťaťa. Je to forma vhodnejšia pre staršie deti, ktoré vedia porozumieť a prijať súvislosti. Ujo a teta sú pre nich rodina, kde môžu tráviť čas cez niektoré voľné dni a návraty do inštitúcie nie sú pre nich takou traumou.
  • perspektíva a otvorená budúcnosť keď bude mladý dospelý človek (po dovŕšení 18. roku) opúšťať brány detského domova, má ľudí mimo DeD, o ktorých sa môže oprieť, kde môže nájsť pochopenie, radu a pomoc.


V prípade, že ste sa rozhodli pomôcť nejakému dieťaťu formou občasných návštev, žiadajte na odbore sociálnych vecí príslušného úradu o súhlas na takéto návštevné pobyty. Sociálna pracovníčka Vám na základe osobnej návštevy môže vystaviť písomný súhlas, ktorý Vás oprávňuje brávať si dieťa na krátkodobé pobyty.
zdroj: http://www.adopcia.sk/cast.htm
ilustračné foto: Sue, © 2006 


Z listu jednej profesionálnej matky svojmu „profisynovi“:

Drahý z Neba daný Timinko!

Ležíš si v postieľočke a spokojne spinkáš... A ja chcem len využiť čas, keď spíte všetci traja lebo Ti potrebujem niečo dôležité napísať. Je toho tak veľa, čo by som Ti chcela povedať. Ani neviem, kde začať, ani či Ti to vôbec stihnem dopísať, či sa nezobudíš na hlasné ťukanie našej starej klávesnice...
Timi, je mi smutno (a cez slzy ani poriadne nevidím), že Ti to musím povedať už teraz, ale je naozaj ČAS ÍSŤ...
Je čas ísť od nás tam, kde budeš žiť svoj – verím, že krásny- život natrvalo. Musíš ísť od nás, aby si pocítil sladkú šťavu a chuť tých najkrajších slov na svete – maminka a ocinko. (Časom sám spoznáš, že mama a ocko sú viac ako krstná a krstný...). Timko, ani nevieš ako veľmi Ti prajem, aby si bol so svojimi novými rodičmi šťastný, aby si napĺňal ich životy toľkou láskou, vďakou, naplnením a šťastím, ako si napĺňal tie naše... Prajem Ti, Timik, aby si vždy dával zo seba to dobré, čím Ťa Boh obdaril. Ver, že si PLNÝ darov, a už teraz hoci si veľmi malinký, ich vieš dávať plným priehrštím každému, kto si Ťa čo i len na chvíľu všimne!

 

Timuško, za ten čas, čo si bol u nás, sme sa snažili dať Ti všetko, čo sme mali v našich srdciach, chceli sme aby si dostal rovnaký diel lásky, ako Tvoji „krtsní bratia“ (práve si sa zobudil, sedíš mi na kolenách a pozeráš, ako moje prsty chcú dať na papier to, čo je v srdci pred všetkými ukryté). Dúfam, že sa nám to aspoň trošku podarilo a že si z toho odnesieš veľa i do svojho budúceho života, ktorý od narodenia žiješ ako bojovník najväčší na svete...
Už od prvého dňa ukazuješ svetu, že hoci Ťa nechcel, prišiel si aby si niečo dokázal, aby si sa daroval všetkým, ktorí Ťa spoznajú. Timi, som presvedčená, že Ťa čaká akési poslanie, lebo Ty si všetko vybojuješ a všetko zvládaš „ľavou zadnou“ – i napriek všetkému... Som si istá, že Niekomu na Tebe nesmierne záleží, a že „...Niekto bdie a vláči kríž, kým Ty krásne spíš...“.

Timko, chcem Ti poďakovať za všetko, za každý deň (doteraz ich bolo 262), za každú hodinu (presnejšie za 6288 hodín), za každú minútu (377 280 minút) s Tebou, za každý okamih, čo si nám za tých deväť mesiacov daroval... Niekedy to boli chvíle ťažké, niekedy krátke, inokedy dlhé, niekedy uplakané, niekedy ubolené – vždy však NAŠE – spoločné... No, na druhej strane boli aj tie krásne, nádherné, veselé, spokojné a príjemné chvíle, ktoré vyvážili všetky predošlé... Bolo také nádherné cítiť, ako sa vieš upokojiť len v mojom náručí, len v klokanke na mojej hrudi, pri mojom srdci; bolo veselé pozorovať Teba a Tobinka alebo Tomáška, ako sa spolu „rozprávate“, jašíte a máte svoje hry; bolo príjemné počúvať Tvoje štebotanie, hrkútanie i hlasnú „vravu“; vidieť tvoju usmiatu tváričku, prvé zúbky, prvé kroky, počuť tvoje prvé slová; a vari najkrajší deň bol ten, keď si ma začal s láskou hladiť po tvári a dávať mi svoje sladké pusinky – mne a nikomu inému... Bola to výsada určená len pre mňa (hoci neviem, či som si ju zaslúžila), len pre mňa – a pre nikoho iného. Bolo to Tvoje veľké ďakujem...


Timi, keď si prišiel k nám, bol si len malý stratený uzlíček vo veľkom „vajíčku“ (rozumej - v autosedačke), teraz keď máš odísť, je z Teba veľké kuriatko s malým uzlíčkom zážitkov, skúseností a veselostí. Len dúfam, že sme Ti batôžtek dobre naplnili...
Timušík, asi budem plakať, keď sa za Tebou zavrú dvere nášho domu (navždy však ostanú pre Teba otvorené – na to NIKDY nezabudni!!!...), ale ak to budú slzy, ktoré Tebe dajú úsmev na tvári a radosť do srdca, tak to boli slzy, ktoré určite stáli za to...
Tvoja milujúca a Tebou milovaná (profesionálna) krstná maminka a krstný tatinko
a Tobiáško a Tomáško a všetci ktorí ťa – hoci len chvíľu – milovali!


PS: Čokoľvek budeš robiť, akýkoľvek budeš, akokoľvek sa rozhodneš v dospelosti, vždy bude v našom srdci miesto pre Teba, „nášho“ synčeka a vždy bude kus nášho srdca Tvojim srdcom...
 
Pezinske rodiny, Powered by Joomla! and designed by SiteGround web hosting